Môj Campfest – prvýkrát

Vo svojich skoro 30 rokoch som dostal nečakané vnuknutie ísť na Campfest. Poslúchol som.

Vo svojich skoro 30 rokoch som dostal nečakané vnuknutie ísť na Campfest. Poslúchol som. 

    Cesta tam bola príjemná, okolie tvorili zelené lesy a hrdzavé budovy bývalých družstiev. Pali ma stále presviedčal, aké je to tu pekné. Áno, uznávam, je to pekný kraj. Lepší nemáme, tak musí byť pekný. Za súmraku prichádzame na miesto za Kráľovou Lehotou a parkujeme. Už len sa zaregistrovať a hurááá na…..

….Christallinus

    Asi na dve sekundy som sa s koncertom rozlúčil, nakoľko rad na registráciu vyzeral bez konca. Respektíve bez začiatku. Na konci sme boli my. Ale potom som sa začal modliť, aby sme ten koncert stihli /!/. Áno, až tak veľmi som ho chcel vidieť. Pán ma vyslyšal. O 21:55 sme stáli pre vchodom do Stodoly.  

    Ako by som to….veľmi svieže, autentické, plné energie a radostné. Napriek tomu, že to neboli klasické chválové piesne, veľmi skoro som sa do chvál dostal. Výborný začiatok festivalu. Dievčatá si hranie úžívali. Keď sa pozerám na Evku, ako spieva, hovorím si, že „dokelu, toto by som aj ja chcel zažívať“. Úplne sa odstrihnúť od vonkajšieho sveta a autenticky bez zábran sa prejaviť. Je skvelé, že ona má takýto svoj spôsob.  Mesidž, čo vo mne utkvel – poď von, lebo svet ťa potrebuje. Potrebuje teba!

    Po koncerte postavíme stan a ideme sa prejsť.  Sedím na lavičke, dávam si horúci čaj, z Hangáru znie nejaký house. Jesus Loves Electro. Uhm… Príde mi to mi úplne mimo (chváliť na house??). Mám predsa svoje predsudky plus načítanú literatúru o škodlivosti rockovej hudby a v podstate akejkoľvek hudby snáď okrem klasickej, tá sa tam nespomínala. House končí a začínajú Hillsong London. Dosŕkam čaj a idem…

    Boli dobrí. Čo viac dodať, sú dobrí a chvály s nimi sú ozajstné.

Psalm Drummers

    Najintenzívnejší zážitok. Úplne. A najmenej očakávaný. Terl Bryant, bývalý hipisák, hovoril o svojom živote a o otázkach a odpovediach súvisiacich s jeho hraním na bicích. Tým zodpovedal zároveň aj viaceré moje otázky. Za čo mu ďakujem.

    Všetko má svoj čas, všetko má svoj rytmus. Obdobia sa striedajú, ako sa strieda jar, leto, jeseň a zima. Svet hovorí o non stop lete, ale nič také neexistuje. Dôležité je byť vnímavý a počuť Boha v tom období, v ktorom sa nachádzaš. Vedieť, že sa to zmení a príde ďalšie obdobie. Po zime príde leto. Po lete zima, na ktorú sa v lete môžeš pripraviť.

    Je dobré vedieť, v akom období práve si. Prišiel som na to, že mám jar. Koniec apríla.

    Nakonci boli chvály – žiadny klavír, žiadna gitara, husle….len traja bubeníci a Duch Svätý. Absolútne spočinutie, úžasná ľahkosť. Neviem to opísať, ale na konci sme sa na seba pozerali takým zvláštnym úsmevom a svetielkujúcimi očami. Bolo nám fantasticky. Ten pocit “postavme si tu tri stánky a buďme tu celý deň”.

Argentínčania

    Príval motivácie zmeniť čokoľvek, ale čakal som iné. Tak mi napadlo, že čo ja vlastne viem o Argentínčanoch? Okrem toho, že majú kravy, z ktorých sú najlepšie steaky na svete? Veľa toho neviem, ale jednu vec som tu odpozoroval – ak idete na ich prednášku, ktorá má svoju tému, je vysoko pravdepodobné, že o nej vôbec nebudú hovoriť.

    Stalo sa to v dvoch prípadoch z dvoch, čo je niečo ako 100%. Napríklad idete na prednášku o deťoch osirelých otcov a skončíte hadzaním z imaginárneho praku. Ale tiež dobre, malo to niečo do seba. Motivačné.

Jesus Loves Electro

    Marcipán, pelendrek, horká čokoláda.  Buď ich milujete, alebo ich vôbec nemusíte. Podobne to vidím so štýlom house. Deti dospievajúci, ktorí stoja pred Stodolou, house evidentne milujú. Okolo mňa sú samé naspídované zajačiky Duracell. Ja sa snažím usmievať a v hlave pátram po spomienkach na film Human Traffic, čo bolo moje jediné obdobie spojené s klubovou scénou /pekné obdobie to bolo/. Otvárajú sa dvere a ľudia sa tlačia do rozpálenej plechovej búdy. Bude to hot. S rukami hore.

    Bolo to hot. Ale čo ma prekvapilo, dalo sa mi chváliť. Nie celý čas, tuc tuc tuc bolo pre mňa väčšinou ako šlapanie kapusty. Ale tie momenty chvály boli. Váácej tých pekných klavírnych samplov nabudúce prosím…

Záverečný program

    Úžasný štvorhodinový happening. Chvály vo všetkých formách na jednom mieste – hudba,divadlo, tanec, maľba. Zažijete tie momenty, keď sa vás zrazu niečo z toho, čo sa deje na pódiu, hlboko vnútri dotkne. Ani neviete prečo, len viete, že je to akoby kúsok neba. Či už je to krátka divadelná scénka, obraz, alebo keď gitarista začne hrať na husliach a vy si prajete, aby nikdy neprestal.

    Tri veci si odnášam:

    Po prvé, Boh nie je vo chvále obmedzený na určitý druh hudby. Ide o to kto, v akom prostredí a za akým účelom hrá. Boh si vie použiť čokoľvek….tým, čo Ho milujú,všetko slúži na dobré.

    Po druhé to, že sme kresťania a vieme spolu chváliť, je fajn. Ale prajem si vidieť náš premenený charakter. V tom, ako sa medzi sebou rozprávame, vo väčšej ohľaduplnosti k sebe navzájom (nebudem sa tlačiť uprostred chvál k pódiu cez celý Hangár, pretože by som tým druhých vyrušoval….). Aby ľudia videli, že sme kresťania naozaj.

    A na záver vo mne rezonujú slová Paľa Streža – môžeš sa správať k druhým podľa stromu poznania dobra a zla, alebo podľa stromu života. Je to na tebe.  Naša pravda, aj keby bola pravdivá, nemá žiadnu cenu, ak nebude zaodetá láskou. Lebo len tá dáva život.

PS: Vždy si so sebou berte plavky!

Lukas