CampFest 2014: Búrka, nečakané zásnuby. A všetko s Ním

Keď som sa v poslednej chvíli rozhodovala, či si zbaliť nepohodlné gumáky, alebo ich nechať doma, zasiahla moja mama: „Len si ich pekne zober.“ Chvalabohu, že som neposlúchla svoj mladícky flegmatizmus a gumáky schmatla do ruky. Koniec-koncov, bola to vec, ktorú mi ľudia na CampFeste asi najviac závideli. Takmer.Nie nadarmo jeden z najväčších kresťanských festivalov na Slovensku prezývajú aj Rainfest. Organizátori si mysleli, že za šestnásť rokov príprav ich už nemôže nič prekvapiť. A stalo sa. Keď sme ako skupinka pätnástich ľudí hľadali miesto, kde si postavíme hlavný stan, niekto navrhoval, aby to bolo na vyvýšenom mieste. „Keď bude pršať, tak nás nevytopí,“ argumentoval Filip. Ženské osadenstvo ho takmer vypískalo, ale napriek tomu sme postavili stan na vyššom mieste.  

Farebná hymna

Vo štvrtok bolo pekne. Postupne sa na Ranči v Kráľovej Lehote zbiehalo niekoľko tisíc ľudí a nám sa to zdalo stále málo. Program otvorila kapela ESPÉ a po nej zaznela hymna festivalu. Marián Lipovský s kapelou Timothy zložili niečo, čo si ani šestnásťročný CampFest ešte nepamätal. „Jednoducho s tebou, jedným duchom s tebou, prvou láskou milovať ťa chcem,“ znelo v ušiach „campfesťákov“ ešte niekoľko hodín potom. Veselá, farebná, jednoduchá a mladícka „tuc tuc“ skladba. Doslova farebná. Na pódium vybehli tanečníci so stuhami a s veľkými farebnými loptami v neónových tričkách, hádzali lopty do publika a tancovali. Šesťtisícový stan zrazu ožil radosťou.

Po nich vystúpil manželský tanečný pár. „Ohromné spojenie!“ pomyslela som si. On francúzsky hip-hoper, vysoký, čiernej pleti. Ona baletka, nízka, svetlá pleť, nežná. Ešte aj slová, ktorými hovorí svoje svedectvo, sa zdajú byť mäkšie a jemnejšie, ako som doteraz počula niekoho rozprávať po anglicky. Asi to bude tým francúzskym prízvukom. Hovorí, že tancovala aj napriek bolesti nôh. V opere v nemeckom Hannoveri. Užívala morfium, aby necítila bolesť, až sa nakoniec pretancovala na lôžko. Nemohla chodiť. Ale Boh ju uzdravil, emocionálne aj fyzicky. S manželom založili službu Machol Dance and Live pre obnovu umenia a jednoty tela, duše a ducha v Bohu. 

Nehľadajte Betel

„Posaďte sa prosím,“ vyzýva publikum prednášajúci Peter Jurík. Predstavuje hlavnú tému CampFestu. Jednoducho s Ním. „Všetko, čo potrebuješ, je byť s Bohom každý deň v úplnej jednoduchosti,“ hovorí speaker, ale to už sedíme vonku pri lese na polienku. Vo vnútri nie je príliš veľa miesta. „Nehľadajte Betel, do Galgaly nechoďte a do Bersabe neputujte, lebo Galgala pôjde do zajatia a Betel bude ničím. Hľadajte Pána a budete žiť,“ cituje proroka Amosa. „Tak to zabil,“ smejeme sa. Jeho myšlienka určite nemala nič spoločné s rovnomenným cirkevným zborom v Amerike, ale vyznelo to celkom vtipne, keď je oň teraz na Slovensku taký záujem.

Začína byť chladno, ideme sa lepšie obliecť. Rosa začína presakovať plátennými teniskami a vyťahujem gumáky. Keď sa vraciame, z Hangára sa ozýva muzika, ako na obrovskej párty. To už na hlavnom pódiu robia šou piati chalani z kapely We are lions z Británie. Všetci hudobníci z kapely spievajú, okrem bubeníka. Milujem, keď niekto dokáže robiť toľké hlasy. A vôbec neznejú falošne. Mladí chalani si to očividne užívajú, počas hrania točia videá a burcujú publikum, aby opakovali po nich rôzne vokály. Pred polnocou príde rozbúrené publikum upokojiť Graham Kendrick. Práve on má na svedomí známu pieseň Božia láska príď ako mocný oceán. 

Diabol spravil chybu

Ráno sa budíme skoro. Teplé lúče slnka a sparno v stane nás vyháňajú von. Hoci by sme si aj chceli dlhšie pospať, v takomto príbytku to jednoducho nejde. Každé ráno sedíme pred naším hlavným stanom a spoločne raňajkujeme. Pätnásť ľudí. Čo na tom, že je nás toľko, sme len ťažko flexibilní a stále musíme na niekoho čakať. Tomu sa hovorí spoločenstvo.

Tentoraz sa však s priateľom oddelíme a ideme pozrieť na prednášku starších manželov, ktorí majú na konte presne také množstvo detí, ako bolo nás. Pätnásť. Mama Angela dostala pred pár rokmi rakovinu. Všetky deti vyštudovali vysoké školy, nikdy im nič nechýbalo a nikdy neboli chorí. A zrazu šok. „Tri roky som tajila, že krvácam z konečníka,“ priznala Angela, „až potom, keď som vyšla s pravdou na svetlo, mohol Boh aj manžel zasiahnuť. Krvácanie do týždňa prestalo, ale zistili mi rakovinu.“ Manžel Brandon jej berie mikrofón a vraví: „Viete, čo to pre mňa bolo? Tri roky mi nič nepovedala, tri roky mi Boh nič nepovedal. Slúžim mu, počúvam ho, ale toto bolo skryté, pretože to ona nechcela odhaliť. Nesmiete skrývať veci!“

Môžu mať tak šesťdesiatku na krku, ale vyzerajú byť stále zamilovaní. „Diabol spravil najväčšiu chybu, že prišiel potichu do môjho domu zabiť moju manželku,“ kričí Brandon a smeje sa, „vôbec nechápem, čo ho to napadlo, dobre vedel, že ho s Bohom zničíme.“ Takáto viera ma dojíma, už teraz plačem. Tento chlap pozná Boha a vie, že jeho Otec dáva dobré dary svojim deťom a nie choroby. Tento chlap vie, kto je porazený a komu patrí vláda. Neubránim sa zimomriavkam. „Po skončení príďte za nami, budeme sa modliť za ľudí s rakovinou,“ povzbudzuje prítomných manželka Angela. 

Blesk, hrom, búrka, spúšť

To sa už utekáme rýchlo naobedovať, aby sme stihli workshop s tanečníkmi. Začal však o desať minút skôr, ako bolo v programe. Stan je plný, všetci chcú tancovať! Baletka s hip-hoperom nás učia ako sa uvoľniť, ako vyjadriť svoje emócie tancom. Priamo nad nami zahrmí. Spustí sa dážď. Silnie. Kvapky dopadajúce na strechu tisícmiestneho stanu začínajú prekrikovať hudbu a inštrukcie tanečníkov aj napriek technike a mikrofónom. Nikomu to neprekáža, s oduševnením tancujeme ďalej. Nasleduje blesk a hrom. Tanečníci a podmaz zrazu onemeli, búrka vyhodila elektrinu na celom Ranči. Dav začne spievať pieseň Grahama Kendricka z predchádzajúceho dňa: „Ooo, heaven is in my heart.“ Tancujeme ďalej. Manželia tanečníci by radi kurz ukončili, ale búrka nás uväznila v stane. 

Na pódium vyšli zdravotníci. „Všetci sa natlačte bližšie k sebe do stredu,“ znejú inštrukcie. Stan sa začína plniť vodou. Ešte pred chvíľou sme boli vyzutí a poskakovali na čerstvej tráve a teraz sa čľapkáme po členky vo vode. Ako v močiari. „Náš Boh je väčší, On je silnejší, Pane si viac než, čo tento svet dáva,“ ozýva sa z našich hrdiel. Neprestávame spievať a volať na Boha, až kým aspoň trošku neprestane pršať. Nikto nevie, koľko trvalo, kým dážď ustal, ale aj tak neprestalo pršať úplne.

Keď sme vyšli von zbadali sme spúšť. Obrovské mláky, zlomené propagačné stánky, v stanoch účastníkov niekoľko centimetrov vody. Nebolo to zďaleka také hrozné, ako zábery z povodní v televíznych novinách, ale s dotknutými sme súcitili rovnako. Každý tŕpol, či búrka vytopila aj jeho veci alebo nie. „Zapla som vôbec svoj stan, keď som odchádzala?“ v duchu sa mi vynárajú najhoršie scenáre, ako budem musieť nocovať v mokrom, „Pane, prosím, nie. Hlavne nech nemám mokré veci. Veď len pred pár dňami som dobrala antibiotiká.“ Ľudia to vzdávajú, plátenky sa dnes už nenosia, chodia naboso. Prichádzame na naše stanovište. Nikto z nás nie je vytopený. Iba preto, že sme pri stavaní stanov poslúchli niečí návrh. Aké šťastie! Ani kvapka vo vnútri môjho stanu. „Vďaka ti, Pane!“ bleskne mi hlavou a pohotovo vyťahujem gumáky. Všetci sa čudujú, že som sa tak dobre zbalila a potichu závidia. 

(Ne)čakané zásnuby

Na večerný program sme sa akosi neponáhľali. Hlúčik kamarátov stojí pri stane a poškuľujú po mne. „Zvláštne,“ pomyslím si nevediac, že môj večerný program bude úplne iný, ako ten v bulletine. Môj priateľ ma ťahá za ruku: „Poď, ideme sa modliť za Veroniku, čaká nás v Arthouse.“ Bez váhania vstanem a už kráčame ku rozostavanému tehlovému domu, kde vystavovali umelci svoje obrazy. Na tomto CampFeste sa akoby roztrhlo vrece s umením. Tanec, spev, maľovanie. V oknách domu svietia sviečky. Je tam akosi ticho. Z okien a stropu visia srdiečka zavesené na špagáte. Po troch rokoch vzťahu mi už bolo jasné, o čo ide. Žiadosť o ruku. Povedala som: „Áno.“ Zvyšok je už tajomstvo. Potom prišli naši priatelia a niekto kričí: „Tak čo? Chce ho?“ Všetci sa smiali, blahoželali nám a modlili sa za nás. 

V sobotu viedla rannú modlitbu chvál Rieka života. Prvýkrát na CampFeste. Všetci sa na nich tešili. Spôsob, akým oni uctievajú Boha, vždy ľudí „vcucne“ do chvály. Po nich vystúpil Vlado Žák, Christallinus, Rišo Čanaky, BCC worship. Samé „campfestovské“ klasiky. 

Jednoducho s Ním. Navždy

Tešili sme sa na večer. Čakali sme headlinera festivalu – Jeremyho Campa. Keď vystúpil na pódium a zazneli prvé tóny jeho hlasu, všetci sme onemeli. Sánka dolu! Taký hlas! Hlboký, čistý a veľmi pokojný. A to aj napriek tomu, že prežil smrť svojej manželky po štyroch mesiacoch spoločného života. Otvorene rozpráva svoje svedectvo. Nie je to jeho koncert, neprišiel sa predvádzať. On ukazuje na Boha, ťahá ľudí do chvály. Po ňom vystupuje na pódium Vlasťo Beňa. Dav ho nepustí k slovu a vyžiada si od Jeremyho prídavok, napriek nesúhlasu organizátorov. Publikum si ho jednoducho zamilovalo. Sľúbil, že sa niekedy vráti na Slovensko. 

Konečne dostali slovo Beňovci. S Vlasťom prišiel aj Števo, riaditeľ CampFestu. „Priatelia, musíme sa s niečím priznať. My vieme, prečo prišla taká búrka a vyplavilo Ranč,“ hovorí Števo, „takú búrku som nevidel nielen za posledných osem rokov, čo tu žijeme, ale asi vôbec v živote.“ Všetci v napätí čakajú, čo povie. „Ako hlavnú myšlienku festivalu sme vybrali byť jednoducho s Ním, no musíme priznať, že my sme s Ním neboli. Popri toľkej organizácii sme úplne zabudli zastaviť sa a stráviť s Ním čas. A tak nás zastavila jedine búrka. Sadli sme si a robili pokánie,“ priznal riaditeľ CampFestu. „No super, to sme mohli mať suché stany,“ niekto vtipne zahlásil. Opäť zaznela veselá hymna Jednoducho s Tebou a publikum sa roztancovalo.

Program s modlitbami trvali do druhej ráno, ale ja som kvôli únave viac v dave na nohách nevydržala. Vybrala som sa spať s pocitom, že hoci práve skončil môj štvrtý CampFest, tento rok bol pre mňa prekvapujúco výnimočný.

Monika Marušicová