Nedostupný luxus
Svoje stredoškolské časy doteraz považujem za najkrajšie obdobie môjho života. Viem, nie každý to tak má. Ja som však mala šťastie na skvelých rodičov a partu, v ktorej som sa našla. Svojich priateľov na strednej škole som považovala za svoju druhú rodinu. Zdieľali sme spolu tajomstvá z útrob našich sŕdc a spoločne vkladali všetku svoju tínedžerskú energiu a nasadenie do vecí, na ktorých nám záležalo. V našom prípade to znamenalo organizovanie táborov a mimoškolských aktivít pre ostatné decká zo školy. Zostali mi z tohto času spomienky na hromadné záchvaty smiechu, oblievačky v potoku, pamätný deň zapletania copíkov, vankúšové vojny, spomienky na kamošov zablatených od hlavy až po päty, na polnočné rozhovory o zmysle života a vzácne, vzácne priateľstvá, niektoré aj na celý život.
Reálny život je krásny. Reálny život s reálnymi ľuďmi. Dnes už nemám toľko energie ako v pätnástich, ale stále si užívam dobré osobné rozhovory, veselé kreatívne chvíle, pohľad na rozjašené deti a každodenné zdieľanie obyčajného života s ľuďmi, na ktorých mi záleží. Len tak… navariť si večeru, zjesť ju a tešiť sa z toho.
Píšem to preto, lebo matne tuším, že väčšina dnešných tínedžerov tento luxus nemá.
„Som sama. Keď to nemám pre koho robiť, tak mi to nedáva zmysel. Keď nemám pre koho žiť, tak mi to nedáva zmysel. Načo upratovať, keď je to len pre mňa? Ten chuchvalec prachu v byte prekročím. Drez mám plný, lebo kým mám ešte nejaké čisté taniere v skrinke, tak nemá zmysel umývať riad… a zatiaľ tam ešte nejaké čisté mám.“ – parafrázujem priateľku, s ktorou som tento týždeň volala. „Asi mesiac dozadu som mala ťažké obdobie. Nemala som okolo seba nikoho, nikoho s kým by som zdieľala život, s kým by som sa rozprávala. Začala som pozerať seriály, aj 10 hodín denne. A potom mi v hlave preplo a nebola som schopná ráno vstať a ísť do práce. Tak som to jeden deň flákla, potom druhý. Štyri dni môžeme zobrať voľno bez papiera, ale keď už som ani ten piaty nebola schopná sa psychicky pozviechať, musela som si zohnať papier. Tak som šla k doktorke a tá ma poslala k psychologičke.“
Toto je jedna šikovná vzdelaná mladá baba, má dobrú prácu v prestížnej spoločnosti, vášeň pre hudbu, hlboké múdre srdce so skvelými hodnotami, podľa ktorých aj reálne žije, má aktivity, ktorým sa venuje popri práci a ľudí, o ktorých sa s láskou stará. A predsa. Len to, že je korona a ona býva sama v byte, to, že fičí na home-office a všetky svoje rozhovory vedie len so štvorčekmi na obrazovke, ju prosto trochu vyviedlo z rovnováhy. Koho by aj nie?
„Ale viem, že to je len prechodné obdobie.“ – pokračuje a rozpráva mi o nádeji, ktorú nachádza v Bohu, o tom, že to je niečo, čo presahuje jej okolnosti alebo aktuálnu situáciu, presahuje jej pocit, že je nanič, neschopná a nič svetu neprináša. A ja si vravím, že sa o ňu nemusím báť. Že tá iskra v očiach, keď o tej nádeji hovorí, je dôkazom, že toto dievča sa nestratí. Rozchodí to. Pozviecha sa. Poznám ju a viem to. Ale prinútilo ma to rozmýšľať nad mladými ľuďmi, ktorí prežívajú niečo podobné a tak ľahko to nerozchodia. Možno sú ich stovky, možno tisíce…
Preto robíme CampFest. Tento rok ešte viac ako kedykoľvek doteraz si uvedomujeme, že to má zmysel a je to dôležité. CampFest je miestom stretnutia. Partie sediace s gitarou na karimatkách a campingových stoličkách, kamošky, ktoré si čosi potichu štebotajú na lavičke a červenajú sa pri tom po uši, ale aj starší ľudia, ktorí so záujmom počúvajú problémy mladých a pýtajú sa ich otázky, ktoré sa ich nikto nikdy nespýtal. Pomedzi to chalani predvádzajú smiešne kúsky v šmykľavej aréne vodného futbalu a party nadšených ukričaných fanyniek skáču odušu na koncertoch obľúbených kapiel. Rada to sledujem a každý rok sa na to teším. Večer sa celý dav nahrnie do najväčšieho programového stanu, slnko zapadá, ochladí sa, vzduch vonia tak, ako vie voňať iba v Tatrách, cvrčky cvrlikajú a tisícky mladých spievajú spolu jedným hlasom.
Dobrovoľníci a ich vedúci
Večerné programy, hry, budovanie vzťahov v skupinkách, interný humor, spolupatričnosť, opálené tváre z celodenného hrabania sena, veľa, veľa práce ale aj veľa spoločnej zábavy. To je dobrovoľnícky CampFest. Veľmi si vážime, že každý rok nájdeme 200 mladých ľudí, ktorí sú ochotní prísť a týždeň pracovať na tom, aby sme zelené Svarínske lúky premenili na festivalový areál a potom zase naspäť na čisté zelené lúky. Stavajú veľkokapacitné stany, prenášajú tony materiálu, varia, obsluhujú v kaviarni, strážia stany, pracujú na registrácii, umývajú záchody a triedia odpadky.
Pracujú na niečom, v čom vidia zmysel, na mieste, kde sa cítia prijatí a užitoční. Aj tak to so sebou prináša výzvy, lebo sa musia učiť veci, ktoré nevedia, zaťať zuby a zamakať, aj keď už nevládzu a riešiť konflikty, keď má každý z nich iný názor na to, čo a ako by mali robiť. (A to si píšte, že každý z tých 18-ročných ľudí má svoj názor.) Ale napriek výzvam to berú ako dobrodružstvo a ani nevedia, že sa pri tom učia vzácne životné lekcie do náročnejších dní v budúcnosti.
Každý dobrovoľnícky vedúci má svoju skupinku, svoj klan, v ktorom sa stará o udržanie tímovej spolupráce, o blízke hlboké vzťahy a dobrú náladu. Pracuje spolu s dobrovoľníkmi a popri tom rieši ich premoknuté stany, zachrípnuté hrdlá, štípance od ovadov, zlomené srdcia, tínedžerské konflikty a úpaly. Zabezpečuje pitný režim a tiež dostatočné množstvo objatí, potľapkaní po pleci a povzbudzujúcich slov, a vedie svoj tím v kľúčových volejbalových zápasoch proti ostatným tímom. Je niečo ako mamka, najlepší kamoš a šéf, všetko v jednej osobe. To, že nájdeme každý rok 200 dobrovoľníkov, je veľká vzácnosť. Ale nájsť vedúcich, ktorí sú ochotní prevziať zodpovednosť, rozdať sa týmto deckám a pomedzi to zabezpečiť fungovanie technicky náročných služieb pre niekoľko tisíc účastníkov, a to všetko zadarmo v čase svojich dovoleniek – tomu hovorím zázrak.
Čo teraz?
Tohtoročný CampFest má tému: „Čo teraz?“ Vyjadruje bezradnosť týchto časov a zároveň výzvu do novej aktivity, kreativity, hľadania zmyslu a riešení neriešiteľných situácií. V tejto otázke sa skrývajú mnohé ďalšie, na ktoré budeme spoločne hľadať odpovede.
Kvôli epidemiologickým opatreniam sa CampFest uskutoční až v dvoch víkendoch, 29.7. – 1.8. a 5.-8.8. na Ranči v Kráľovej Lehote. Môžete si užiť pravú kempingovú atmosféru vo vlastnom stane priamo v areáli festivalu, alebo si dopriať viac pohodlia, nájsť si ubytovanie v blízkom okolí a spojiť CampFest s dovolenkou na Liptove. V programe sa môžete tešiť na koncerty rôznych žánrov, prednášky, tanec, moderované diskusie, workshopy, detský program, netradičné športy a mnoho ďalšieho.
Víziou CampFestu je spájať ľudí z rôznych cirkví, podnecovať spoluprácu a vzájomnú podporu naprieč širokým spektrom názorov a pohľadov. Ide nám o vzťahy, v ktorých nie je vždy všetko ružové a predsa vytrvajú roky. Nevadí, ak spolu vo všetkom nesúhlasíme. V podstatnom chceme mať jednotu, v nepodstatnom slobodu a vo všetkom lásku a úctu k ľuďom okolo nás. A práve mladá generácia túto lásku, dôveru a úctu dnes potrebuje ako soľ.
Ako sa dá vyčísliť hodnota práce s mládežou? Môžeme ju merať štatistikami úspešnosti študijných výsledkov, zamestnanosti, percentom rozvodovosti tej-ktorej generácie alebo ekonomickým rastom? Možno, neviem. Alebo sú tu menej objektívne a merateľné ukazovatele. Spomienky. Zážitky. Priateľstvá. Koľko, aké hlboké a aké šťastné momenty zanecháme v srdciach a hlavách mladých ľudí? K čomu sa budú môcť v budúcnosti vracať? Čo ich tieto roky naučia a aké hodnoty budú mať v spomienkach zapísané? Oni sú to najviac, čo nám bolo zverené. Investícia do nich je užitočná, efektívna a veľmi návratná. Najdôležitejšie však je investovať do nich čas a srdce, energiu, kreativitu, pozornosť a úprimný záujem. Bez týchto vecí sú všetky eurá zbytočné.
Organizátorom CampFestu je o.z. Mládež pre Krista – Slovensko a Združenie kresťanských spoločenstiev mládeže. Tento projekt bol podporený z dotácie Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu SR „Programy pre mládež 2014 – 2020″, ktorú administruje IUVENTA – Slovenský inštitút mládeže.
