Otcovo objatie

„Ale tým, ktorí ho prijali, dal moc stať sa Božími deťmi.“ Jn 1, 12

Nie je to ani tak dávno, kedy sa Boh nadprirodzeným spôsobom začal dotýkať môjho srdca. Vyviedol ma „z hrobu“, vylial na mňa svoju oslobodzujúcu a uzdravujúcu milosť, ktorú som tak veľmi potrebovala. Tým mi veľmi jasne demonštroval, že je prítomný, živý a mocný a že má záujem aj o mňa. Som presvedčená o tom, že Podobenstvo o márnotratnom synovi – dcére 🙂  – a o jeho návrate do Otcovej náruče a do Otcovho domu sa odohralo v priamom prenose v mojom živote. Nebola som to ja, kto hľadal Boha, ale Boh/Otec sám mi začal vychádzať v ústrety zo svojho domu s otvorenou náručou. \o/

Po mojom „ÁNO, chcem ti patriť celá“ sa spustilo tsunami milostí, zázrakov, Božích otcovských dotykov, vyslobodzovaní a uzdravovaní. Dodnes sa zoznamujem s tým novým človekom, ktorý sa vo mne zrodil v Kristovi. On premieňa a uzdravuje dokonale, On ma obnovuje celú. Prijala som identitu Božieho dieťaťa a tým som dala priestor Otcovi, aby konal, staral sa, dotýkal sa ma, viedol a vyučoval ma. A On to robí denne a tak mocne, až to presahuje moje zmyslové chápanie. 

To, že Boh je dobrý Otec, som naplno prežívala aj na mojom prvom Campfeste. Na jednej strane ako služobník v Poradenskom stane, kde sme mali milosť byť svedkami toho, ako desiatky a stovky nielen mladých ľudí, zlomení Jeho Láskou, odovzdávali svoje životy Pánovi Ježišovi. Poradenský stan praskal každý večer po výzvach vo švíkoch – Vďaka ti, Pane! On  sa prechádzal po Campfeste s otvorenou náručou a obijímal všetkých, ktorí počuli Jeho volanie a odovzdávali mu svoje životy. 

Jedno z mnohých Otcových objatí som zažila na Campfeste aj ja. Bolo po Campfeste, slnečné nedeľné ráno, kedy síce už doliehala na nás únava zo služby, ale duch bol silný, naplnený a radostný. Zakolísal mnou však telefonát z rodiny, ktorý ma veľmi znepokojil. Začal na mňa doliehať smútok, znepokojenie a bolesť. Vnímala som, že ide o duchovný útok. O to viac som si hovorila, že sa tomu nesmiem poddať a – popri tom, ako sme skladali stan a všetko upratovali – v duchu som odovzdávala celú túto situáciu Pánovi; pozývala som ho do našej rodiny, vkladala som všetko do Jeho rúk, opätovne som sa postavila na slovo „Ver v Pána Ježiša a budeš spasený ty a tvoji domáci.“ (Sk 16, 31)

Aj napriek tomu, že som vedela, že môj Boh je nad tým a že to má bezpečne vo svojich rukách, môj pokoj a dôveru sa stále snažila prerušovať ťažoba a smútok. Tak som začala v duchu vyznávať Bohu, ako sa už teším domov, do ticha, do svojej „komôrky“, kde to budem môcť všetko úplne zložiť k Jeho nohám, vyplakať sa a spočinúť v Jeho prítomnosti.

Môj Otec však nechcel čakať až do večera. Keď sme sa lúčili s priateľmi z Poradenského stanu, pristúpila ku mne jedna žena, ktorú som ani veľmi nepoznala. Spýtala sa ma, či ma môže objať. Objali sme sa. A ja som hneď v prvej chvíli precítila, že je to Otcovo objatie. Úplne som sa odovzdala a tejto žene som oplakala celé tričko. Vnímala som, ako Otec ku mne hovorí, že nechce čakať do večera, že ma obijíma teraz, lebo vie, že Jeho objatie potrebujem ihneď. Vzal odo mňa všetok ten smútok, ktorý ma ťažil, a doslova si ma celú vyobijímal a pohladkal. 

Chválim ťa, Otče, za to, že si sa mi dal opäť poznať. Za to, že ty si Boh, ktorý nečaká so založenými rukami, kým si my nájdeme na Teba čas a vytvoríme priestor. Ale že Ty si Otec, ktorý proaktívne vstupuje do situácií, do našich životov, práve vtedy, kedy najviac potrebujeme Tvoje objatie. Amen! 

Žehnám všetkým, nech si vás Boh obijíma a dotýka sa vás svojou nekonečnou otcovskou Láskou. On vie, kedy to najviac potrebujeme a koná sám. 

P.S. Duch Svätý sa na Campfeste vylieval tak, že sme sa topili v Jeho živej vode. Bolo by to na nespočetné množstvo ďalších svedectiev. Aleluja! Modlím sa, aby dary, ktoré sme od neho prijali, slúžili nielen na budovanie nášho ducha, ale najmä na budovanie celej cirkvi – Kristovho tela tu na zemi. \o/